Osobný príbeh

Je to už viac ako dvadsaťosem rokov, čo sa nám narodila prvá dcéra. Vtedy jej päť lekárov – odborníkov behom jej prvého týždňa života potvrdilo diagnózu, na základe ktorej nemala nikdy riadne chodiť. 

Predpísali jej rehabilitačné cvičenia, pri ktorých veľmi plakávala. Po mesiaci trápenia sme sa stretli so ženou, ktorá má dar vysokej citlivosti v prstoch a vie ako majú byť uložené kosti v tele. Ona jej napravila vykĺbenia, ktoré ani röntgenom odborníci v nemocnici nezistili. Zrazu diagnóza poškodenia svalov a šliach pominula. Naivne som vysvetľovala na kontrolnom vyšetrení primárke detskej ortopédie, ako sa problém stratil. Vysmiala ma, vraj ako môžem veriť starej babke.

Po troch rokoch túto istú diagnózu stanovili mladšej dcére. No to som sa už netrápila. Hneď po návrate z pôrodnice sme jej dali skontrolovať a napraviť kostičky. V ortopedickej ambulancii u tej istej pani primárky sa divili, prečo nás k nim poslali, keď je dieťa v poriadku. A ja, napriek výsmechu spred troch rokov som jej povedala, že som uverila jednej starej babke, ktorá mojim deťom pomohla. Vtedy som po prvý krát z úst lekára počula vetu, že aj lekári sa môžu mýliť.

Ja som rada, že som vtedy lekárom a nimi stanovenej diagnóze neverila. Keby som tak bola urobila, tak by moje dve dcéry neboli chodili, tancovali, behali, cvičili...

Žiadna z predpovedí lekárov, pri ktorých som preplakala svoj celý prvý pobyt v pôrodnici sa nesplnila. Naša druhá dcéra vyštudovala tanečné konzervatórium a tanec na VŠMU.

Som zažila predpísaním antibiotík po prvý a posledný krát v živote mojich troch detí. Bolo z toho nebezpečné poškodenie pečene, ktoré trvalo pol roka. V nemocnici som si náhodou za dverami vypočula, že pri uvedenej diagnóze vôbec nebolo treba predpisovať antibiotiká. Na otázku prečo boli lieky predpísané, som od detskej lekárky dostala vysvetlenie: ,,Čo keby sa bol stav zhoršil ? ,, 

A ja sa pýtam: ,,A čo keď sa stav nezhorší ? Aj tak treba PRE ISTOTU zaťažiť pečeň a obličky a narušiť rovnováhu organizmu a jeho schopnosť poradiť si s chorobou sám? ,,

Pred pár rokmi som odmietla po gynekologickom vyšetrení operáciu maternice. To som už vedela, že choroba neprišla náhodou. Dať si vybrať niečo z tela neodstráni príčinu mojej choroby, ak ja nezmením svoje správanie, ktoré ju spôsobilo.

Začala som na sebe pracovať. Asi po roku som si išla dať potvrdiť, že už som v poriadku, čo som aj cítila.  Zobrala som lekárovi ukázať aj knihy s cvičeniami, ktorými som si pomohla. Chcela som sa  s ním  podeliť o túto možnosť liečenia, ktorá by mohla byť prospešná aj iným ženám. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som namiesto odporučenia na sono vyšetrenie bola VYRADENÁ Z EVIDENCIE.

Bola som vyradená z evidencie, pretože som neposlúchla rady lekára. Sonografické vyšetrenie som si sama zaplatila (500.-Sk) a potvrdila som si, že som už v poriadku. Zdravá aj bez operácie. Žiadne cysty, žiadne myómy, pre ktoré ženám často PRE ISTOTU vyberú radšej celú maternicu. Tiež som veľa krát počula od lekára, keď mi odporúčal operáciu: ,, Pre istotu to treba vybrať, veď čo keby sa to zvrhlo na nádor ? ,,

A čo keď nie?  Koľkým ženám pre to neexistujúce ČO KEBY už zobrali kus ich tela? 

Tak ako deti prepchávajú liekmi, veď ČO KEBY sa ich stav zhoršil.

Kto nesie zodpovednosť za rozhodnutia ČO KEBY!

Verím, že sú aj zodpovední lekári, ktorý riešia aktuálny stav pacienta a nešíria vopred strachy. Vážim si všetkých lekárov, ktorí nepodľahli tlaku distribútorov liekov, nemajú len tú svoju pravdu a sú otvorení vzdelávaniu.

Jedna moja priateľka – lekárka tvrdí, že diagnóza neexistuje. Existuje len aktuálny stav človeka a ten sa dá zmeniť. Bunky nášho tela sa obmieňajú, raz za sedem rokov sa vymenia všetky. Keď človek zmení svoje myslenie a správanie, tak choroba nemá dôvod prebývať v jeho tele.

Chce to len zodpovednosť a disciplínu v strave, v myslení a v správaní. A k tomu trpezlivosť a dôveru. O tom som sa presvedčila aj pri liečení mojich problémov s chrbticou.

V slabej chvíli, keď mi akýkoľvek pohyb spôsoboval už dlhú dobu silné bolesti, som sa po dvoch problémových rokoch obrátila na klasickú medicínu. V ambulancii neurológie sedela  nadmerne obézna pani doktorka. Moju chorobu išla liečiť injekciami a liekmi, ktoré utlmia bolesť.

Samozrejme som toto riešenie odmietla. Potrebovala som vedieť príčinu, nie iba skryť problém. Nedôveru voči nej ešte utvrdil zákusok  na stole. Uvedomila som si, že jej telo zdravým neprekypuje. Ak niekto nie je zdravý sám, ako môže radiť iným? Ako by ma ona mohla vyliečiť, keď je sama chorá?  A tak som našla zase inú cestu, ako klasickú medicínu, vyliečila som sa a pochopila príčinu svojho problému. 

Je smutné, že našich lekárov v škole nenaučili, že za každou chorobou sa skrýva nerovnováha v celom organizme, ktorá je narušená zlou stravou a chorou psychikou. Naučili ich liekmi skryť do väčšej hĺbky hlas tela, keď sa ozýva, že niečo nerobíme v živote správne. Každý jeden z tých liekov  zanechá stopy na našich ľadvinách a pečeni!  Ale o tom ich nik v školách neučí. Výskumy a štatistiky sú zmanipulované, o čom hovorí nielen  kniha Nežiadúci účinok Smrť   Dr. J. Virapena  bývalého riaditeľa farmaceutického koncernu, ale aj zhoršovanie zdravia celej spoločnosti.

Píšem svoj vlastný príbeh preto, lebo možno práve teraz niekto nevie ako ďalej. Ak človek chce, cesta sa vždy nájde. Diagnóza našej staršej dcéry je zdokumentovaná aj v jej zdravotnej karte a lístok s vyradením z evidencie bez akéhokoľvek vysvetlenia som si odložila ,, na pamiatku.,,

Niektorí lekári strašia a hovoria, čo všetko sa môže stať, ak ich neuposlúchneme, no na druhej strane nevravia čo všetko sa stane, ak ich poslúchneme. A ak ich neuposlúchneme a rozhodneme sa pre cestu bez chémie, alebo bez razantnej operácie, tak sa môže stať, že nás vyradia z evidencie. Sme pre nich nezaujímaví, pretože nie sme poslušnými zákazníkmi a dajú nám to aj pocítiť.

Nik nám nepripomína, že najdôležitejšie pre nás je VERIŤ SEBE SAMÉMU, veriť tomu hlasu vo svojom vnútri, ktorý sa máme naučiť počúvať. Nie tých okolo, ale svoje skutočné Ja.

Uvedomujem si, že žiaden lekár nie je za moje zdravie zodpovedný. Za svoje telo a to v akom je stave som vždy zodpovedná len ja sama. Hlavne tým čo jem a ako žijem. Je smutné ako si tento systém vytvoril závislých ,,chorých,, , ktorí sa spoliehajú len na lekárov a chemické lieky. Kde je naša zodpovednosť?