Keď som po prvý krát počula tieto slová, niečo vo mne ma upozornilo: „Pozor, je to dôležité aj keď tomu ešte celkom dobre nerozumieš!“ Práve v tej dobe som sa zamýšľala nad vetou, že ak nemám na poriadku vzťah so svojimi rodičmi, tak môj život tiež nebude celkom na poriadku a ja sa nebudem cítiť šťastná a spokojná...
Úspech má tvár matky
Časom som pochopila, že prvotný vzťah dcéry k otcovi, ovplyvňuje jej vzťah k ďalším mužom v jej živote. Otec bol prvým mužom malého dievčatka - akýmsi vzorom mužov. Ak sa jej nedostávalo od otca uznanie, tak ho bude na podvedomej úrovni celý život hľadať u iných mužov. Nevie, že o ocenenie v očiach iných, o ktoré sa dospelá žena usiluje, v skutočnosti vôbec nejde. Ide o pochvalu od svojho otca, po ktorej ako dieťa túžila. Alebo môže v podvedomí svojho partnera, či iných mužov večne porovnávať so svojim otcom, ktorý bol k nej bol buď príliš dobrý, alebo naopak príliš hrubý...Tak bude očami malého dievčatka stále hľadať niekoho, pre koho bude malou princeznou, alebo bude vidieť v mužoch len hrozbu. Keď toto žena pochopí, oslobodí sa a už nemusí hrať nejakú rolu, ale môže tvoriť slobodne čistý vzťah s partnerom. Základom takéhoto vzťahu už môže byť láska a nie nenaplnené túžby z detstva uložené v podvedomí....
Vzťah s matkou ovplyvňuje u mužov to, aký budú raz mať vzťah so svojou ženou. Všetko sa to deje na úrovni podvedomia. Myseľ ani netuší, že v detstve sme si vytvorili niekde emóciu napr. strachu či hnevu, ktoré potom v nejakej oblasti života prenášame do súčasného vzťahu. Môže to byť len chvíľková silná emócia, ktorú sme vytesnili a ani si ju nepamätáme. Potom partnerský vzťah riadi táto emócia a nie láska. Často krát muž nevie dospieť už aj tým, že rady svojej matky pochádzajúce z detstva dáva stále na prvé miesto. Tieto emócie ho ovládajú nielen keď dospeje, ale aj keď už má po svojom boku partnerku. Takéto nevedomé programy potrebuje uvidieť a prestať sa nechať nimi ovládať.
Vzťah s matkou ovplyvňuje životy nás všetkých, nielen mužov. Ako malé deti sme na matku boli odkázaní všetci. Bez mamy je život pre maličké dieťa nepredstaviteľný, vlastne nemožný. Na nejakej úrovni, sme si ako maličkí uvedomovali, že by sme bez rodičov neprežili. A z tohto dôvodu, keď sa naše cítenie a naše potreby nezhodovali s tým, čo naši rodičia a hlavne mama pokladala za správne, ako malé deti sme sa naučili správať tak, aby sme sa jej páčili, aby sme jej vyhoveli, aby sme ju nesklamali... Veď bola pre nás tým najdôležitejším v živote. A tak sme začali postupne zabúdať, čo vlastne naozaj chceme my, čo naozaj cítime, o čom snívame. Len aby sme boli tým dobrým dievčatkom, či poslušným chlapčekom, ktorého mamička ľúbi a je s ním spokojná. A tak, keď nám bolo zle, cítili sme sa opustene, nemohli sme robiť, po čom sme túžili, či sme boli nespravodlivo potrestaní, tak sme tieto pocity v sebe potlačili. Zostali uložené hlboko v podvedomí, pretože sme ich nevedeli ako deti spracovať, boli pre nás extrémne silné. Tieto emócie sme potlačili v tele až tak hlboko, aby sme už o nich nemuseli nič vedieť, nijako ich vnímať, lebo bolesť dieťaťa v tej chvíli bola veľká. To malé dieťa nevedelo, čo má robiť, tak zamklo tie emócie na 100 zámkov a prikázalo mysli, aby ich dobre strážila, aby sa už k nemu nedostali.
Teraz sme dospelí ľudia a tie emócie sú stále uložené hlboko v nás. No je načase, aby sme ich oslobodili, precítili. Tak by mohli voľne odísť. Pri každej príležitosti, ktorá nám pripomenie tú prvotnú z detstva, sa naše emócie ozvú. Čím sme starší, tým je ich hlas silnejší, pretože chcú z nášho tela, z našich buniek odísť a nebyť už väznené. A my čím ďalej tým viac silnejšie prežívame hnev, strach, obavy, bezmocnosť, bezcennosť, nenávisť, frustráciu, opustenie a hlavne VZDOR. Opakujú sa nám tie isté vzorce správania. A to len preto, že ich nechceme uvidieť. Myseľ nás poslúchla a stráži bedlivo prístup k nim. Takže v určitých oblastiach sa stále točíme dokola a robíme tie isté chyby. A stačí tak málo, uvedomenie si, že to má príčinu v detstve. Nájsť si svoju cestu, aby sme sa dostali do svojho podvedomia, precítiť si tú emóciu a ona sa nám už nemusí nikdy pripomínať. Toho sa tak bojíme, neveríme nikomu a ničomu - naša myseľ si svoju úlohu poctivo a dôkladne plní. Nepustí nás k týmto bolestivým zážitkom z detstva, veď sme to tak chceli. Ak sa nám ukáže cesta a naša duša sa teší, že sa oslobodí, tak myseľ nájde tisíce dôvodov prečo nie, prečo to pre nás nie je dobré, prečo máme niečo iné dôležitejšie, alebo lepšie na práci .... Cez rozum sa k pocitom v našom vnútri nikdy nedostaneme, podvedomie nepoliečime mysľou. Potrebujeme práve to, čo naša myseľ, naše ego odmieta, aby sme sa oslobodili. To len ego sa bráni, hovorí nám, že veď my sme v práve, my sme tí lepší... A naša duša plače, lebo nežije to, prečo sem prišla. Hlas srdca, hlas našej duše je tichý. To len rozum kričí, čo je pre nás dobré a zlé. Iba si stráži svoje postavenie. No ak sa chceme z hlavy posunúť k srdcu, tak potrebujeme prelomiť silu jeho hlasu v hlave. Nájsť odvahu vykročiť do neznáma, do sveta citu, spoznať naozaj to čo je v nás uložené. To je cesta k šťastiu, mieru spokojnosti a následne aj k fyzickému zdraviu. Keď vyliečime svoj vzťah s rodičmi a nebudú nás trápiť žiadne traumy uložené v podvedomí, nebudeme ovplyvniteľní emóciami, ktoré boli vlastne emóciami dieťaťa. Dospejeme, budeme si vedome tvoriť svoje vzťahy, budeme slobodní vo svojom vnútri.
Tvoji rodičia boli dobrí a správni, Tvoje detstvo bolo super? Áno, všetko mohlo byť v poriadku, no malé dieťa sa na svet pozerá inak a vzniknú občas situácie, v ktorých nevie ako. Nezvládnuté emócie sa zapíšu do buniek tela a ovplyvňujú správanie... Len ak už neubližujeme a nedovolíme ubližovať sebe, tak potom žijeme skutočnú lásku.
Cítiš sa slobodne a radostne? Máš v sebe vnútorný pokoj a nadšenie k životu? Ak nie, nahliadni do seba a odhaľ, čo Ti v tom bráni.
Ak bude mier v Tebe, bude mier všade.