Indiánska rozprávka

Do hniezda stepnej sliepky sa dostalo (nik nevie ako) orlie vajíčko.Matka, stepná kvočka, ho vysedela s nehou a trpezlivosťou rovnako,ako všetky ostatné vajíčka. Nikto na nič neprišiel, a tak, keď sa z vajca vykľulo mláďa, všetci ho považovali za síce trochu nepodarené, ale predsa stepné kuriatko.

Orol-kuriatko rástol v stepnej vlasti, v rodinnom kruhu, obklopenýbratmi a sestrami - stepnou hydi­nou. Postupne sa naučil všetko,čo stepný kohút potre­buje k životu. Vedel hrabať pravounohou v suchej čer­venej hline, pazúrom zachytiť červíka,klovnúť brata či sestru, keď' mu nájdeného červíka chcelivziať. Naučil sa aj v prípustnej miere šantiť - s pravýmkohútím šar­mom povyskočiť, zatrepotať nemotornýmikrídlami, preletieť niekoľko metrov tesne nad zemou a pristáťkúdoli zvíreného prachu. Jednoducho, stal sa z neho púštnykohút, ako sa patrí. Jeho starostlivá mať, púštn­a kvočka,sa za neho veru v ničom nemusela hanbiť.

Taktosi v slepačej obci uprostred stepi žili celé roky. Deň striedaldeň, jeden podobný druhému ako vajce stepnej sliepky vajcu stepnejsliepky. Nič nenarúšalo ospanlivý rytmus hodín, dní, týždňov,mesiacov, rokov a desaťročí.

Až v starobe sa orolkohútovi prihodila šokujúca vec. Hrabal sa s priateľmi v červivej zemi na svojom obľúbenom mieste - a tu ho upútal čierny bod, pohybujúci sa vysoko na belasom nebi. I keď mustaré oči slúžili iba neochotne, po chvíli im bolo jasné, že tam vysoko na nebi sa vznáša akýsi neznámy vznešený vták.Srdce sa starému orolkohútovi divoko rozbúchalo a telo mu zaplavila neznáma túžba. „Ach, môcť tak vzlietnuť, zdvihnúť sa hore, vzniesť sa do nedostupných výšin a slobodne, ako ten šťastný vták, krúžiť v bez rozmerných vzdušných svetoch..." Zrazu sa mu celý doterajší život zdal neznesiteľne pustý. Od rána do večera iba otupný zápas o kus páchnuceho červí­ka...Načo je taký život? S prekvapujúcou istotou zrazu vedel: „Bol som stvorený pre lietanie. Mojím domovom nie je táto suchá a vyprahnutá púšť, ale vysoké modré nebo."

S týmto objavom sa zveril svojím červožravým spo­ločníkom.Tí sa však rozkikiríkali búrlivým smiechom. „Čo si sa na staré kolená spochabel?" - smiali sa a dohovárali mu. „Ten vták tam hore, to je orol, chápeš - orol, on jednoducho lieta,lebo nič iné ani nevie. Ale ty? Vieš, kto si ty? Si stepný kohút. A to je viac ako si myslíš! Orol sa iba vznáša v oblakoch, no ty sa pevne držíš zeme. Byť stepným kohútom je veľkolepá vec - veď sa pozri na nás. Praktická múdrosť je viac ako neplodné rojčenie... Ak priveľa snívaš o tom, čo nemôžeš dosiahnuť, prestaneš sa radovať z toho, čo máš na dosah ruky.Daj si pozor - mohol by si z tých myšlienok ochorieť. Prestala by sa ti páčiť step, sliep­ky, prestali by ti chutiť červíky,prišiel by si o všetku radosť zo života. Daj si povedať! Orla nechaj orlom a buď', čím si - stepným kohútom."

Rozprávka,tak ako si ju rozprávajú indiáni, končí smutne. Orolkohút sa naozaj (z pohľadu slepačej múd­rosti) umúdril. Vrátil sa k červíkom, k sliepkam a k púštnemu prachu a zabudol na lietanie.Už nikdy viac nezodvihol oči k nebu, aby tam náhodou neuzrel toho strašného vtáka. Zomrel ako pravý stepný kohút s červíkom v zobáku.

Rozprávka môjho a tvojho života však môže mať šťastnejší koniec.

(Autorneznámy)